ÚVOD OBSAH KONTAKT TEXTOVÁ VERZIA
Večer, vlak, ...
Železná húsenica
po železnom rebríku, položenom
v tráve – na pevnom podklade,
ženie sa vpred
unáša priateľov, partnerov
aj nezávislé tváre – za vlastným
hľadaním – vymazať háčiky,
chcú povedať viac, než len: „Veď...“
aj chlapec v novotou kričiacej košeli
s rozčítanou knihou v ruke
aj staršia pani
na sklonku leta – v železnej klietke,
len kúsok vedľa seba – pod mliečnym
osvetlením, bo na večer už z neba
žiadne nedostať
rútia sa náhodnou trajektóriou
priestorom i časom
možno, že dosť je to
ale možno, že čakajú viac...
... keď pani vystúpi
chlapec si presadne – k oknu
dúfa, že napadne ho pre jeho život
podstatný existenčný fakt
paralelne s tým, už zasadne
na jeho bývalé miesto iný mladý chlap
a pero píše ďalej, nové slovo
staré už zasychá
nastúpia noví – možno nás zapichá
že starí už pre nás sú
čoraz viac stratení
ešte sa ozýva – že si bol blažený
po dobrej masáži – príjemné zastavenie
na tvojej ceste
vravíš si: „Dobre je...“
lebo stále môže byť horšie
a keďže ani nebolí hlávka
ani v hlave nie je Slávka
všetko je v poriadku
v rámci starých nezodpovedaných
otázok – ešte sa dá
ešte netreba povrázok
ešte je dobre
kým dumáme o svojom mieste
jedno je kde – neustále treba
aj na železnej
ceste...